Sme presvedčení, že naše kabelky nosia ženy vedomé si vlastnej hodnoty. Nika Macinská nám vysvetlila, ako sebavedomie ovplyvňuje všetky aspekty nášho života.

Niektorí ľudia si v živote prežijú toľko, že majú naozaj právo radiť iným. Nika Macinská ľuďom nediktuje, ako si zlepšiť vzťahy na základe poučiek, ale riadi sa tým, čo si sama odžila. Jej príbeh je veľmi silný, no zároveň dáva nádej zvládnuť v živote aj to najhoršie.

Autorka fotografie: Alex Kinova

V móde uprednostňuje minimalizmus, aj od nás si vybrala klasický model Elizabeth z kolekcie Bohemian v prírodnom odtieni Lion. V živote sa však rozhodla ísť na maximum - nech sa stane čokoľvek.    

---

Prečítajte si, čo Vás zaujíma:

Život

Vzťahy

Sebaláska

Móda

Šťastie

O živote

Prvou vetou na Vašom instagramovom účte je: „Pomôžem Vám ŽIŤ, nielen prežívať.“ Čo všetko toto motto pre Vás znamená?

V určitom období života som si uvedomila, že je rozdiel v tom, že moje telo žije, že dýcham, že mi bije srdce, že vykazujem známky života, no moja duša chradne, som ubitá, unavená a nevidím svetlo na konci tunela. Sem-tam sa na tej ceste životom objavili malé záblesky radosti, ale celkovo som skôr iba prežívala zo dňa na deň. Vtedy mi došlo, že chcem žiť naplno. So všetkým, čo k tomu patrí. A teda, patria k tomu aj svetlé, aj temnejšie chvíle. Nie je to o tom, že je všetko pozitívne a príjemné. Ale nedusí ma to a dokážem sa tešiť na každý deň a na to, čo prinesie.

Je podľa Vás to, ako žijeme, vidno na nás aj navonok?

Jednoznačne áno. Skôr, či neskôr sa náš vnútorný nepokoj a neuspokojenie základných emocionálnych potrieb prejaví aj na našom tele. Aj na tom, ako to telo vyzerá.

Otvorene sa vyjadrujete aj k smutným udalostiam vo vašom živote. U Vás to neboli vždy problémy, ktoré človek prekoná, ale aj také, s ktorými sa musí naučiť žiť... 

Nuž, niektorí hovoria, že to, čo som zažila ja, je aj na niekoľko životov a niekoľko ľudí. A asi majú pravdu… bolo toho veľa a bolo to veľmi náročné. S odstupom času sa na to však aj ja pozerám už trošku inak. Vidím tú najväčšiu ranu, ktorá sa stala, a to bola smrť osemnásťročného syna. Tie ostatné rany vo svetle tejto tragédie zoslabli. Táto zostáva stále príliš boľavá. Nepochopiteľná, ťažko spracovateľná a neprijateľná. A áno, otvorene hovorím aj o týchto témach, lebo ani zďaleka nie som jediná, ktorá si prešla náročnými životnými okolnosťami. A myslím, že je dôležité o tom hovoriť. Ak pre nič iné, tak preto, aby ďalší ľudia, ktorí niečo podobné zažívajú (a tým nemyslím iba smrť niekoho blízkeho) vedeli a videli, že sa s tým dá naučiť žiť. Chcem im ukazovať aj proces toho, ako sa s tým učiť žiť.

O vzťahoch

Zo vzťahu, v ktorom ste neboli spokojná, ste odišli ako matka ôsmich detí. Aké reakcie ste vnímali z okolia? 

Zamyslela som sa nad tým, či som sa rozhodla ukončiť manželstvo iba preto, že som bola nespokojná. Znie to totiž príliš jednoducho. No v skutočnosti tomu predchádzalo veľmi dlhé obdobie váhania, pochybností, strachu, neistoty. Kým som očakávala, že ma v tom niekto podporí a ja budem môcť na základe toho toto rozhodnutie definitívne urobiť, nešlo to. Potrebovala som dospieť do stavu, keď som si plne uvedomovala, že je to moje rozhodnutie a ja sama za to budem následne zodpovedná. Prestať byť obeťou vo vzťahu znamená aj tento krok - prestať očakávať, že tí druhí sa prestanú správať tak, ako sa správajú a že tí druhí mi uľahčia moje vlastné náročné rozhodnutia. Ale nakoniec som naozaj mala aj zdravú podporu v tom celom procese. Mojou najväčšou oporou boli moje sestry, ktoré tu boli pre mňa aj v momentoch, keď som zažívala dná. Nemalú úlohu zohrala aj moja vlastná terapia, bez toho by som nebola schopná dozrieť a žiť slobodne.

Máte dnes partnera, po akom ste vždy túžili alebo partnera, ktorého teraz vnímate ako správneho? Je v tom u Vás rozdiel?

Toto je zaujímavá otázka. Mám partnera, ktorý je zrelý a zároveň je ochotný na sebe ďalej pracovať. Nikdy som nad tým takto nerozmýšľala. No ak sa teraz zamyslím, tak áno, môj partner je môj vytúžený. Lebo sa s ním dá riešiť všetko. Lebo sa vieme o všetkom porozprávať, dokážeme sa navzájom počúvať a počuť. A je schopný sebareflexie aj empatie.

Myslíte, že ste ho stretli náhodou alebo to bolo skôr v dôsledku zmien, ktoré ste sama urobili vo Vašom živote?

Neverím na náhody. A aj s partnerom sa o tom rozprávame, že keby sme sa stretli pred niekoľkými rokmi, obaja sme boli niekde inde, pokiaľ ide o úroveň našej osobnostnej zrelosti, a je dosť možné, že by sme sa úplne minuli, aj keby sme sa reálne fyzicky stretli.

Museli ste najskôr spracovať, čo ste prežili alebo Vám vstúpil do života a pomohol Vám s tým?

Vstúpil do môjho života po rozpade manželstva, ktorý som mala do veľkej miery spracovaný, lebo to bol dlhotrvajúci proces, na ktorý som mala dostatočne dlhý čas. Avšak strata syna prišla už v čase, keď bol náš vzťah v začiatkoch. Bola to náročná skúška aj pre neho a pre čerstvý vzťah. No zdá sa, že sme ju ustáli spolu.

Profesionálne sa venujete vzťahovému poradenstvu.  S akými najčastejšími problémami prichádzajú ženy?

Najčastejšími otázkami sú toxické vzťahy, život s manipulátorom, manipulácia v práci a tiež manipulácia v rodine. Okrem toho sa pomerne často stretávam s otázkami výchovy a vzťahu s deťmi. No a to celé je hlboko poprepájané so vzťahom k sebe samej. Takže, ak na začiatku príde zdanlivo jednoduchá otázka, zvyčajne sa to v mentoringu počas našich pravidelných stretnutí vyvinie do hlbších rozhovorov, hľadania vedomia vlastnej hodnoty, uvedomovania si vlastných hraníc, ich nastavovania, dodržiavania a tiež objavovania spokojnosti v živote.

Viete v ich problémoch nájsť príčinu, ktorá sa opakuje?

Zvyčajne sa dostaneme k niekoľkým príčinám, málokedy ide o jednu jedinú príčinu. Po jej odhalení sa nám lepšie darí pomenovávať vzorce, v ktorých žijeme a tiež pracovať na ich prepisovaní tak, aby sa v živote podobné situácie tendenčne neopakovali.

O láske k sebe

V jednom citáte sa píše, že odrazom dôstojnosti ženy je muž, ktorého miluje. Stotožňujete sa s tým?

Je to určite zaujímavá myšlienka. Ak žena pozná svoju hodnotu, bude s mužom, ktorý pozná tú svoju a bude si tiež vážiť hodnotu svojej ženy.

Dokážete dnes povedať, že máte rada samu seba alebo že ste so sebou spokojná? Je to vo Vašom vnímaní to isté?

To, že mám rada seba samú som vedela aj kedysi dávno, keď som mala možno dvadsať. Ale nebola som so sebou spokojná. Alebo inými slovami, nedokázala som prijať to, aká som. Či už fyzicky alebo osobnostne. Vyrastala som v prostredí, kde bol neustále a tendenčne vyvíjaný tlak na to, aby som naplnila očakávania okolia. Ak som ich napĺňala, bola som “dobrá” alebo “dostatočná”. Ak nie, bolo potrebné pracovať na zmene - mala som byť iná. S týmto sa dnes stále stretávame v rodinách, ale aj mimo rodinu. Deti a mladí ľudia neustále čelia tomuto tlaku. Ja som dnes spokojná s tým, kde som, ako vyzerám, aká som. Je mi takto dobre. A som spokojná aj s vedomím toho, že som stále v procese rozvoja, že mám priestor sa vzdelávať a spoznávať, nielen svet, ľudí, vzťahy, ale aj seba samú v rôznych etapách svojho života.

Vyjadrujete sa aj k téme bodyshamingu. S akými hodnoteniami vášho výzoru ste sa počas života stretli?

Bolo to rôzne. V puberte som sa o sebe dozvedela, že mám veľký nos, malý zadok, že som príliš chudá. Robila som všetko preto, aby som pribrala. Naozaj. Každý večer som si varila krupicovú kašu. Dnes sa na tom smejem, ale vtedy mi až tak do smiechu nebolo. Neskôr som bola príliš tučná. Najviac ma zabolelo, keď mi jedna žena začala dávať na počkanie nevyžiadané rady o tom, ako nebezpečný je tuk na bruchu, a preto by som s tým mala niečo robiť. To som bola pár mesiacov po ôsmom pôrode a moje brucho bolo poznačené obrovskou diastázou, ktorá okrem iných zdravotných problémov spôsobovala aj to, že som vyzerala ako neustále tehotná.

Zmenilo sa niečo v tom, ako ste na to reagovali kedysi a dnes?

Dnes sa už nestretávam s bodyshamingom na svoju osobu. Alebo si to už vôbec nevšimnem. :) Je mi to dosť jedno. Mne sa páči, ako vyzerám. A čo sa mi nepáči a môžem to zmeniť, tak to zmením. To je celé. Aj preto cvičím, zdravo sa stravujem, oddychujem a tiež som sa odhodlala na operáciu diastázy a previsnutých očných viečok.

Beriete si vôbec reakcie iných ešte k srdcu?

Ak na mňa reagujú “moji” ľudia, tak určite áno. Dokážu ma zraniť, ale aj povzbudiť. A ak myslíte na reakcie cudzích ľudí, ktorí ma v živote nevideli naživo a nepoznajú ma… nuž, nevidím dôvod na to, aby som si ich negatívne reakcie pripúšťala. Neznamená to, že sa ma to nedotkne, že ma to nemôže zraniť. To nie. Skôr je to o rýchlosti spracovania danej emócie. Dnes viem, že to mnohokrát nehovorí o mne, ale o autorovi tej reakcie na mňa.

Myslíte si, že sme my Slovenky vo všeobecnosti vychovávané k sebaláske?

Obávam sa, že nie sme. Ale neviem, či sa to dá vztiahnuť iba na Slovenky. No u nás sa s tým stretávam pomerne intenzívne. Začína to niekde v detstve, keď chváliť dieťa je podľa niektorých nevhodné. Lebo veď bude príliš sebavedomé. Čo to však znamená - byť príliš sebavedomý? Existuje takýto stav? A ako sa prejavuje? Často si o človeku, ktorý je neempatický, bez sebareflexie, má “ostré lakte” myslíme, že je prehnane sebavedomý. Moja skúsenosť však je, že väčšinou takýto človek má sebavedomie, práve naopak, znížené. A to ma vedie k zamysleniu sa nad tým, čo chcem ako rodič, odovzdať deťom. Chcem pošliapať ich sebavedomie zo strachu, aby neboli príliš sebavedomé, alebo ich chcem naučiť, čo je to zdravé vedomie vlastnej hodnoty a čo znamená rešpektovať a vážiť si hodnotu každého ďalšieho človeka?

Aké ženy túžite vychovať z Vašich dćer a akých mužov z Vašich synov? 

Chcem z nich vychovať presne takých ľudí, ako som opísala vyššie. Rešpektujúcich, poznajúcich hranice, tie svoje, aj iných ľudí. Milujúcich a odpúšťajúcich a ochotných na sebe pracovať.

O móde                                

Prejavuje sa dôstojnosť ženy a jej vnímanie samej seba aj v móde?

Určite áno. Môžem sa chcieť obliekať tak, aby som splynula s davom, nevyčnievala, bola nevýrazná. Lebo sa necítim dostatočná, necítim dosť pekná alebo dosť vhodná na niečo “viac”. A môžem sa obliekať inak, tak, aby vynikla moja osobnosť, moja charizma, aby ma bolo vidno. Nie je to však o konkrétnom štýle. Je to o spôsobe, akým oblečenie, či doplnky nosíme. Prešla som si v živote rôznymi obdobiami. Dnes sa rada oblečiem tak, ako sa mi to páči. Mám rada minimalizmus, jednoduché línie, základné farebné kombinácie, vzory a tvary. A je mi takto dobre. Pokojne to môžu byť aj staré roztrhané džínsy po najstaršej dcére s bielou košeľou. Mne osobne až tak veľmi nezáleží na zvučných značkách. Dôležitejšie je pre mňa to, ako sa v tom oblečení cítim.

Ako sa rokmi mení Váš štýl?

Chvíľu mi trvalo, kým som svoj štýl objavila. Lebo dlho bol pochovaný pod útlakom môjho sebavedomia. Bolo obdobie (a trvalo dlho), keď som to nebola schopná ani len riešiť. Bola som rada, že prežijem zo dňa na deň. Ale postupne som sa začala spod tej ťarchy vyhrabávať na povrch. Dnes si uvedomujem, ako je aj v tomto dôležité mať okolo seba ľudí, ktorí nám pomôžu, keď my sami nevládzeme. Moje dcéry boli mojim hnacím motorom. Pomáhali mi odhaľovať to, čo naozaj chcem nosiť a čo sa mi naozaj páči. No a aj môj súčasný partner je obrovským povzbudením, lebo jemu sa páči, keď sa páčim sama sebe. A to je veľmi príjemné.

Aké kabelky uprednostňujete?

Aj tu mám radšej minimalizmus. Nie som kabelkový zberateľ, ale mám kabelky na rôzne príležitosti - menšie, väčšie, výraznejšie, aj nenápadnejšie. A rada ich nosím, lebo perfektne dopĺňajú celkový vzhľad.

Viaže sa Vám s kabelkami nejaká príhoda?

Snažím sa na niečo spomenúť, no asi jediná moja spomienka je, keď som si zabudla celú kabelku doma a zistila som, že mi chýba, až keď som bola v meste. Dodnes nechápem, ako sa mi to mohlo stať. Cítila som sa ako bez ruky. Okrem toho bez dokladov, telefónu aj peňazí.

Kabelka je asi najženskejší doplnok. Čo Vám ako prvé napadne pri slove ženskosť?

Ženskosť? Napadne mi neha, jemnosť, láska, krása, sila, odvaha, pochopenie, spolupatričnosť… je toho veľa, čo pre mňa znamená ženskosť.

Čo Vám v taške nesmie chýbať?

Dlhé roky som nosila veľké tašky, lebo pri malých deťoch potrebuje žena tašku, do ktorej vojde úplne všetko, od plienok cez hygienické potreby, jedlo až po doklady. Až v tomto roku som konečne prešla aj na malé kabelky a je to také pohodlné, že si to plne užívam. (smiech) Stačí mi malá peňaženka s dokladmi, telefón a ešte tam nosím malé balenie krému na ruky a lesk na pery. Jaj, a ešte respirátor. A to je všetko.

O šťastí

A čo vám nesmie chýbať v živote pre to, aby ste boli šťastná?

Ja. (Toto je extra stručná odpoveď, ale rokmi som prišla na to, že sama som zodpovedná za to, ako sa cítim. Ak by som to mala rozvinúť, tak je jasné, že chcem a potrebujem mať vo svojom živote ľudí, ale ak stratím seba, bude to ďaleko od spokojnosti. Aj od šťastia.)

Aké sú vaše sny a plány do budúcnosti?

Plánov a snov mám mnoho, možno jeden z takých vzdialenejších snov je život v Taliansku, keď sa už budem blížiť k dôchodkovému veku. Aj preto som sa v tomto roku začala intenzívne učiť taliančinu. :)